HORAL TOUR je už skutočným pojmom medzi cyklistickými nadšencami. Predsa len, možnosti “bajkovačky” s úžasnými výhľadmi na Vysoké i Nízke Tatry a obtiažnosť tratí, a to dokonca koncentrované do troch dní, neponúka žiadna iná akcia na Slovensku.

Deň prvý

Už mesiac som každé ráno v práci čumel na tri zvýraznené dni v kalendári a s napätím čakal, kedy sa okienko, označujúce aktuálny deň, presunie tesne pred ne, ohlasujúc začiatok druhého trojdňového dobrodružstva HORAL TOUR. Čím viac som ho očami potláčal, tým väčšmi som mal pocit, že sa muselo zaseknúť, alebo niektorý z kolegov si robil nepekné žarty a vždy cez obedňajšiu prestávku ho presunul o pár dní späť. Aj som nastavil fotopascu, ale ani pravidelnou kontrolou som toho “odkundesa” nedostal. Plynutie času je však nezastaviteľné a tak som sa nakoniec dočkal. Štvrtkový odchod z práce bol rýchly, ostal po mne len dovolenkový lístok vznášajúci sa vo vzduchu ako list zo stromu, padajúci šéfovi na stôl a pozdrav vo dverách.

V piatok po nalodení sa celej posádky a bojových lodí do “červeného spaceshipu”, sme s Imrom preleteli Slovenskou mliečnou dráhou aby sme pristáli v Pustom Poli pri Telgárte. Pre základňu bolo vybrané príjemné prostredie kempového mestečka, kde sa na jeden deň sústredilo všetko zázemie a dobrodružstva chtiví bajkeri.

Prvý z troch dní bol zahrievací. Veď Kráľovu Hoľu si bežne dá človek ráno na rozjazdenie a správne rozbehnutý ide do práce :). Na štart o jednej poobede sa postavilo približne 60 “T-o-uristov”, ktorých čakalo 42 km a 1800m prevýšenie, v príjemných podmienkach na bajkovanie. Mierne pod mrakom, 20 stupňov, hotový bajkerský raj. Z toho však všetkých prebral hneď prvý brod, v ktorom sa kľudne mohli konať plavecké preteky. A veruže, pár jednotlivcov sa do neho aj vrhlo pekne po hlave, v štýle motýlika, možno chceli na Hoľu doplávať proti prúdu, ako jesetere. V krátkom obchvate hlavnej cesty po lesnej zvážnici do Telgártu, sa dali zohriať premočené nohy. Premotivovanosť sa prejavovala aj tu, núdza o plochodrážnikov nebola.

Ak chcete ako jazdec zažiť atmosféru približujúcu sa tej na  Tour de France, treba si prejsť Telgártom. Špalier rómskych detí povzbudzoval ako o život. Škoda, že niektorí jednotlivci si skracovali dlhú chvíľku obstreľovaním jazdcov, ako spomínal Karel Hartl, kamennými projektilmi. Nabudený povzbudzovaním, a aj podvedomou drobnou obavou o pokračujúce vlastníctvo bicykla, som vyvalil stúpanie nad Telgárt, ako s motorom v sedlovke. Ak niekto zázrakom prešiel prvý brod suchou nohou, chrbát nad Šumiacom by musel obletieť, aby suchý aj ostal. Aj ja som si našiel svoju “vaňu”, voňajúcu zverinou, do ktorej som to zavalil z pozície číhajúceho tigra, pekne cez rajdy. Navoňaný značkou “L´e močovica”, som s obavou pozeral pomedzi stromy, či po mne po očku nepokukuje nejaká statná jelenica v ruji. Zhupnutím po šotolinovom zjazde som sa dostal do Šumiaca, začiatku samotného stúpania na vrchol dnešného dňa, Kráľovu Hoľu. Zavesený za koleso dvojice borcov, s ktorými sme sa chvíľu predtým hrali na posádku “medicopter-u”(musím uznať, na Horale majú vybavené veľmi pekné záchranárky a chvíľku som uvažoval, či aj ja sa “nezrakvím” v nejakom zjazde, aby som sa dostal do ich starostlivosti :) ), ubiehalo stúpanie veľmi rýchlo. Na asfaltke pomáhal vietor od chrbta, i tak to bol nekonečný príbeh a na zemi nasprejovaná vzdialenosť do kontrolného stanovišťa vôbec nemotivovala, skôr naopak, ešte spomaľovala plynúci čas. To cesta dole bola z iného súdka. Až na druhý deň som videl dosiahnutú maximálku a nadával si do idiotov :). Vžžžuuum a napájal som sa na ďaľší “zjazdík”, po turistickej červenej. Sklon horolezeckej steny, voľné kamene, zadok ďaleko za sedlom, prsty zvierajúce brzdové páčky, vzduchom šíriaci sa zápach spálených doštičiek. V takomto zjazde sa vystupuje z bajku zásadne cez predstavec a len raz. Jednoducho mňamka a kto umí, ten si chrochtal blahom. Super zmenou bolo záverečné smerovanie trate do posledného lesného  stúpania, obchádzajúce prvý brod a Telgárt, kde som ešte “strihol” pár jazdcov a ufujazdil “Shickmovi” zavesenému na dohľad a preťal cieľovú čiaru.

V cieli som si užil  kvalitne vytvorené zázemie, guláš a ani studená sprcha nevadila, pretože som bol rád, že som zo seba konečne zmyl odór nabratý nad Šumiacom.

Prvú etapu najlepšie zvládol Karel Hartl (Kellys Bike Ranch), pred Braňom Kacinom (Finančné centrum) a Milanom Fajthom (Eurofoam Team). V ženách si pódiové umiestnenia a body do priebežného poradia rozdelili Jenčeková Veronika (Eurofoam Team), Ľudmila Damková (Sportique-Baník Ostrava) a Martina Šnajdárková (Author Šela Marathon).

Deň druhý

Po večernom teplom kúpeli som sa cítil kvalitne zregenerovaný. Slnko ohrievalo štart a ja som sa snažil si do hlavy natlačiť myšlienku “neprepáľ to hneď na začiatku, užívaj si maratón”. Bolo to dôležité, Ivan Zima a spol., “zákerne” predĺžili mnou po tri roky absolvovanú trasu Lejzi zo 63 na 75 kilometrov. Taktiež Krejzi sa po rokoch prelomila cez magickú hranicu 100 kilometrov a tak mali praví maratónci pred sebou opäť pravý horský maratón.

Vo Svite na štartoch štyroch tratí, sa pred kolibou postupne premlelo vyše 650 jazdcov, vrátane po povolených stratách v boji, drobne zúženého štartového poľa “Touristou”.

Príjemné počasie a premotivovanosť niektorých jedincov, cítiacich svoju šancu rozbiť sa v úvodných metroch, spôsobila, že sa im to aj skutočne podarilo. A tak si to jeden zapichol do živého plota, druhý hodil “papuľu” na šotoline... kvalitné divadlo pre okolostojacich :). Čelo pretekov sa nikde neponáhľalo, čo mi dovoľovalo si ich držať na dohľad do prvého tiahleho stúpania. Už som raz písal, že Horal je asi jediný voňavý maratón. Slnko, opierajúce sa do zeme a stromov, sa staralo o nádhernú arómu zeminy, dreva a živice. O to viac som ju vnímal, o čo viac sa dvíhala lesná cesta pod Smolník, ktorá ma nútila dýchať pekne zhlboka. A tam pod vysokým napätím čakala... evidentne sa mi nepodarilo dostatočne zmyť zo seba pižmo, nabraté pri kúpeli predchádzajúceho dňa... srna, rútiaca sa z húštia, asi očakávajúca statného jeleňa. Našťastie nestála o rande, ani krátky pokec pri kávičke a ako sa objavila tak aj zmizla. Do zjazdu som sa zavesil za harcovníka Ondreja Glajzu, aby som videl, ako zjazdujú Majstri sveta. Bolo radosťou kopírovať ním vybratú stopu a sledovať skúsenosti a techniku v akcii. Takto sme sa v skupinke niekoľkých jazdcov preniesli cez pár brdkov do Šuňavy a Vikártoviec a ja som si to viac a viac užíval. Nohy išli dobre, nikde som sa nehrotil, mal som čas sa zapozerať na nádherné výhľady, ktoré tento maratón ponúka. Od Vikártoviec sa cesta zdvíha do najdlhšieho 9 kilometrového stúpania, končiaceho v sedle Madejovo. To všetkých úspešných dobyvateľov odmení nádherným zjazdom. Jediným čiernym bodíkom je asi 200 metrový, ťažký, mokrý úsek, plný voľných kameňov. Po dvoch rokoch sa mu podarilo ma v tomto ročníku zdolať a prinútiť ma zosadnúť. Keď už umyť bajk, tak aj pekne zvrchu, jazdcov ovlažiť, povedal si osamelý čierny mrak na asfaltke pred Tepličkou, pričom spustil kanonádu kvapiek. Našťastie mal vychýlenú mušku, všetko vysypal na nešťastníkov nachádzajúcich sa ešte v stúpaní do Madejova, takže som bol ušetrený klepotania vody po prilbe.

Na občerstvovačke v Liptovskej Tepličke  sa oddeľujú Krejzisti na slučku na Panskú Hoľu. Bolo zaujímavé sledovať ako jazdci prehliadajú značenie vo forme asi 5 metrovej šípky na ceste a ďalších menších a rútia sa presne opačným smerom než by mali. Na správnu cestu ich vracali až pozorní regulovčíci. Inak značeniu, ktoré bolo minulý rok podrobené kritike, nie je možné nič vytknúť, šípky boli na stromoch, koloch, ceste, jednoducho všade.

Po občerstvovacej vsuvke prišli novinky na trati. Pôvodne som očakával po odbočke z asfaltky prudkú zvážnicu cez rúbanisko a v duchu sa pripravoval na turistiku. Pripravené však bolo mierne stúpanie po lúke a zjazd späť do Vikártoviec. Odtiaľ sme známou trasou, len v protismere, kúsok vystúpali, aby sme po vrstevnici objavili ďalšiu novú, pridanú časť trasy. Slnko opäť svietilo, kolesá zdvíhali prach a ja som si to nenormálne užíval. Tešil som sa na všetko, čo ma ešte čakalo. Aj ten dlhý výšľap zo Šuňavy, aj brod pri Lopušnej, a aj na posledné prudké stúpanie, v ktorom som posledné dva roky tlačil. V tomto ročníku ma však nezlomilo. Cítil som energiu, ktorá pramení z toho, keď vás niečo baví a užívate si to plnými dúškami. Dokonca aj záverečný singláč do Svitu som len nepretrpel, ale vychutnal som si každú technickú lahôdku. Takýto stav spôsobí asi len jediná droga, cyklistika. Po 4,5 hodinách skutočnej čistej MTB cyklistiky som bol v cieli. A vedel som, že ešte nie je koniec. Ešte čakal posledný deň.

Celkové oficiálne výsledky: http://www.cyklo.sao-tatry.sk/2011/mtbcup/horal/index.php?kam=2&l=sk

Deň tretí

Horal Tour sa tretím dňom priblížil k svojmu záveru. Záveru, ktorého bodku tvorilo, pre divákov a aj pre mňa,  veľmi atraktívnych 8 kôl na XC okruhu v blízkosti koliby vo Svite. Zamiloval som si ho už v minulom roku. A aj tu sa organizátori vyhrali. Novým úsekom pritiahli jazdcov viac pred divácku kulisu, dodali viac technických pasáží. Na stromoch sa objavila ochrana pri náraze, označené boli všetky nebezpečnejšie úseky výraznou farbou.

Cross-coutry je špecifickou disciplínou. Začína sa na 100%, postupne sa zvyšuje nasadenie, až do úplnej kaše. A presne tento scenár mal aj nedeľný závod. Od úvodu sa na čele usadila česká enkláva v zložení Hartl, Fajth, Damek a rozbehli riadne bomby. Ja som bol namotivovaný tým, že tento rok si odkrútim úplný počet stanovených kôl, nenechám sa predbehnúť za žiadnu cenu, ani keby som mal prvému jazdcovi pri pokuse ma obísť, krk vykúsať :). Prvý kopec bol i napriek kvalitnému rozjazdeniu, utrpením. Cítil som srdce, ako mi chce vyskočiť cez uši, hlava však nepustila. “Musíš, nesmieš zvolniť, kolo, dve to vydržíš, potom sa to roztrhá, pôjdeš si svoje tempo!”, počul som v nej. Na konci stúpania... a vlastne aj celú technickú časť... museli mať všetci naokolo pocit, že sa ženie parná lokomotíva. Čo jedna, minimálne tri! Tak som fučal, snažiac sa dostať tepy na prijateľnú hodnotu, naplniť pľúca čo najviac vzduchom. Keď sa to ako tak podarilo, prechádzal som už cieľovým oblúkom do ďalšieho kola. Á znova. Po troch kolách som sa trocha skľudnil a mohol si ísť svoje. Nemal som nikoho zo súperov naokolo, od tých za mnou som si udržiaval dostatočný náskok, Bikemanik vpredu sa vždy nechal dobehnúť len v stúpaní tak na 20-30 metrov, aby mi zase ušiel v korenistej pasáži. Túto časť som šiel vždy s prehľadom, nepokladal som za rozumné opäť sa zbierať zo zeme ako v minulom roku. Tak som si mohol dovoliť aj pár finesov pre povzbudzujúcich. I keď Karel Hartl neustále znižoval môj odstup, nakoniec boli diváci ušetrení hororového ukončenia :) a ja som si svojich 8 kôl odmakal.

Výsledky: http://www.cyklo.sao-tatry.sk/2011/mtbcup/horal_nedela/index.php?kam=2&l=sk

Karel Hartl (Kellys Bike Ranch) aj v poslednom dni potvrdil svoju dominanciu a okrem víťazstva v XC, si domov odniesol aj celkové víťazstvo a zlatý dres. Medzi veteránmi sa z celkového víťazstva radoval Ivan Jankovič, v ženách zvíťazila Ľudmila Damková.

HORAL TOUR bol aj tohto roka skvelou bajkovou akciou. Organizátori odviedli obrovský kus výbornej práce. Značenie, občerstvovacie stanice, zdravotnícke zabezpečenie, zázemie pre pretekárov boli na jednotku. Pár kritických hlasov, hlavne od cezpoľných, sa znieslo na čakanie na vyhlasovanie výsledkov, spôsobené čakaním na všetkých pretekárov. To je však maličkou škvrnkou na inak perfektnej akcii. Ďakujem všetkým, ktorí sa postarali o tri nádherné dni. Budúci rok sa vidíme opäť.