Salz Snowkammergut trophy 2009
Na Salzkammergut trophy chodím už pár rokov pravidelne. Pri mojej premiére v roku 2003 som tam na 50-tke zažíval peklo v kŕčoch, keď som sa nechal strhnúť atmosférou a vysokým tempom balíka. O rok neskôr som v opravnom termíne absolvoval 50-tku už opatrnejšie a tým pádom aj bez väčších problémov.
V ďalších rokoch som jazdieval stovku a zažil som tam rôzne podmienky. Od tropických horúčav v roku 2007 cez veľmi premenlivé počasie, keď dole v Bad Goiserne bolo príjemne slnečno a na kopcoch dážď a chladno. Aj vlani som nastupoval na štart v daždi s myšlienkami na skoré zabalenie, ale po hodine sa mraky roztrhali a ďalší dážď ma zastihol zase až v záverečnej hodine.
To čo sme však zažili na Salzke tohto roku – to tu ešte nebolo a dúfam, že čoskoro ani nebude. Poďme ale pekne po poriadku.
S účasťou som počítal automaticky už od jesene a opäť (tuším, že po piaty krát) sme dávali dokopy aj náš team slovenských slimákov, ktorý zvykne mať na Salzke v súťaži Slow motin mimoriadny úspech. Zrejme vzhľadom k nezaradeniu Salzky do Cyklomaratónskej série bolo ale účastníkov v našom teame nejako pomenej – cca 60. No, čo sa dá robiť, nie vždy sa zadarí. Asi to tentokrát úspech nebude, vravel som si. Od nás zo Svitu sme išli iba dvaja, moja maličkosť a Marcel T.
V stredu som si naposledy pozrel predpoveď a začal som mať zlé tušenie. Podľa overeného nórskeho servera www.yr.no má byť v sobotu celodenný dážď a teplota 11 oC. Ešte som si robil nádeje, že za tých pár dní sa to môže zmeniť.
Cesta do B.G. Prebiehala v dvojici v pohode, ubytovanie v internáte Stephaneum tak isto. Tam už na nás čakali manželia Jankovičovci. Iba cena za osobu z roka na rok rastia a teraz dosiahla úroveň 29.-EUR/osobu/noc.
Vo štvrtok večer sme si po príchode zašli na terasu staničnej krčmy na pivko kde nás zastihla krátka búrka s intenzívnym dažďom. V piatok sme sa zobudili do krásneho dňa. Výletným tempom sme sa previezli okol Halstattského jazera, pokecali so známymi ktorých sme stretávali. Každého som sa vypytoval na počasie. Bol som zvedavý či niekto nemá novšie a pozitívnejšie správy. Nikto nemal. Všetci sa ale usmievali, ako keby tomu neverili. Vinco Hupka poznamenal, že horšie ako Horalovi 2008 to byť nemôže. Neviem, či tento svoj výrok teraz neprehodnocuje. V piatok večer sa cez B.G. opäť prehnala búrka. Tá však mala svoje veľmi dlhé pokračovanie. V noci a nad ránom som počul, že vonku prší. Na štart 200-ky som nemal vôľu ani odvahu sa ísť pozrieť. Ranný pohľad z okna – stále leje. Žiaľ scénar meteorológov sa napĺňa.
Začal som pomaly s prípravami – najskôr teoretickými. Čo na seba a čo so sebou? Cestou z raňajok som omrkol na budoove internátu teplomer 15 oC. Nič moč, vravel som si, snáď to stúpne. Výsledok mojich úvah o oblečení bol: tenká cykločiapka, trojštvrťové zateplené nohavice, zimné tretry, trekové ponožky, dlhorukávové neprefučné tielko, dlhorukávový neprefučný dres a pláštenka. Do camelového batohu: náhradné ponožky, dvoje náhradné rukavice, návleky na ruky, neoprénová čelenka, …
9:03 som dorazil na štart, bez rozjazdenia som akurát stihol druhú vlnu, ktorá tuším bola aj posledná. Po pár kilometroch mi prestal dážď vadiť a pochvaľoval som si aké máme výletné tempo. V skupinke sme mali zábavného bajkera z Maďarska, ktorý sa vyznačoval tým, že povzbudzoval divákov. Bola s ním sranda. Vždy keď sa mu asi zalo, že nás málo povzbudzujú, začal na divákov pokrikovať hop – hop – hop – hop - hop. A vždy bol odmenený smiechom a pokrikom hop – hop – hop – hop – hop.
Srandičky nás začali prechádzať, keď sme vošli do terénu. Namiesto chodníka, ktorý tam býval v minulosti bol potok. Keďže nebolo vidno na jeho dno, všetci sme tlačili. Snaha o prekonanie potoka suchou nohou namala význam. Voda mi bez problémov natiekla aj do mojich pomerne vysokých tretier. Vzápätí som objavil nový fyzikálny zákon, ktorý som sám pre seba pomenoval „Zákon o zachovaní vody v cyklistickej tretre“. Všetci čo tam boli ho poznajú a budú si ho dlho pamätať: „Voda natečená do tretry, neodteká a nepríjma teplotu nohy.“ Tesne pod vrcholom stúpania na Raschberg (bod B) som spozornel. To čo padalo zhora už nevyzeralo ako voda v kvapalnom skupenstve. Neveriacky som sa poobzeral po mojich súputníkoch či vidia to čo ja. Z ich výrazov tváre som ale nič nespoznal. Po pár ďalších výškových metroch už nikto nebol na pochybách. Pretože už padal iba sneh a pekne husto. Pohľad na computer mi potvrdil, že je to možné. Ukazoval 2 oC. Neskôr sa to vylepšilo ešte na 1 oC. Počas zjazdu sa diali veľmi neobvyklé veci. Obyčajne ma väčšina bajkerov predbieha veľkou rýchlosťou. Tentokrát takmer nikto. Všetci išli pomaly a väčšina pomalšie ako ja! Niektorí čochvíľa zastavovali a snažili sa oživiť základné životné funkcie. Kontrolovali si, či majú všetky prsty na končatinách. Navzájom sa snažili si pomôcť. Jedna česká bajkerka niečo nezrozumiteľne bľabotala, triasla sa a jej kolegovia ju usilovne presviedčali, že dole do Bad Goisernu sa určite dostane živá. Myslím, že im neverila. Bol som si istý, že ak sa mi podarí doraziť do B.G., tak to zabalím.
Po tomto úmornom zjazde mali všetci ohromnú radosť z nasledujúceho stúpania. Ja som sa snažil navrátiť život do prstov počas jazdy striedavým dýchaním na ruky, strkaním celých dlaní do úst a krúžením raz jednou a raz druhou pažou. Čiastočne sa to po čase podarilo a nejaká krv dotiekla až do prstov. Na občerstvovačke pod Tauernom (bod K) som sa napil trochu jonťáku, pretože od toho môjho chladeného vo fľaši mi tŕpli zuby. Dal som si banán a zaliezol bokom do lesíka kde som pustil do výmeny rukavíc a ponožiek. Táto nesmierne náročná činnosť ma zamestnala na hodnú dobu, ale nakoniec som to hrdinsky a bez cudzej pomoci zvládol. Pozdravil som Duda, ktorý sa objavil na občerstvovačke. Stihol sa mi pochváliť s tohtoročnou bilanciou zabalených maratónov, medzi ktorými už zmienil aj aktuálnu Salzku. Evidentne v tom mal tiež jasno.
Vyzbrojený suchými zimnými ponožkami a rukavicami som vyrazil do ďalšieho apoklyptického boja. Ponožky vydržali suché asi jednu minútu, rukavice podstatne dlhšie. Tým som zrejme vďačný za to, že mám ešte stále na rukách 10 prstov. Zjazd z Hutteneckalmu (bod M) už nebol taký hrozný. Boli príjemné 4 oC a zimné rukavice tiež robili svoje. Dole v Bad Goiserne už bolo prepychových 7 oC.
Začal som sa zaoberať hriešnou myšlienkou, či nemám pokračovať do Hallstattu. Definitívne ma o tom presvedčil Slavo, ktorý ma svojim hurónskym povzbudzovaním pri občerstvovačke vo Weisenbachu (bod O) vrátil do života a na maratón.
Niekde zhruba v polovici „Hallstatter see“ nás zrazu organizátor zastavil a povedal, že pretek je „closed by reason of snow arround the Gosau“. Nevyzeral ale veľmi presvedčivo, tak nás hŕstka vyčkávala čo bude. Potom začal telefonovať a ďalšie prichádzajúce skupinky bajkerov nechal pokračovať. Ja som medzitým zjedol banán a gel. Asi po desiatich minútach nám čo sme čakali na verdikt povedal, že môžeme pokračovať. Že cieľ je v Hallstatte. Na občerstvovačke v Obertraune (bod T) už viseli výškové profily s vyznačeným koncom trás A a B v Hallstatte na 55-tom km pôvodnej 115-ky. Z Hallstattu nás nakoniec ešte poslali na kopec k vrcholovej stanici pozemnej lanovky. Bol to nový úsek oproti minulým ročníkom, tak som ho zo zvedavosti išiel. Je to veľmi strmý serpentínový chodník. Dosť veľkú časť som tlačil. Záver po rozbahnenej strmej lúke už tlačili všetci. Definitívny cieľ teda bol na 58. km. Ešte sa však muselo pokračovať ďalej do kopca a následným zjazdom po šotoline sa vrátiť do Hallstattu a potom po asfaltke do Bad Goisernu. Suma sumárum som mal v originálnom cieli v Bad Goiserne na computeri údaje:
vzdialenosť: 77,4 km
čas: 6:02 hod
nastúpaná výška: 2188m
maximálne stúpanie: 72% (to je nejaká haluz)
maximálna rýchlosť: 43,9 km/hod
minimálna teplota: 1 oC
maximálna teplota: 15 oC (na štarte - to bol computer ešte rozžeravený izbovou teplotou na internáte)
priemerný výkon: 120W
maximálny výkon: 560W
priemerná rýchlosť: 12,8 km/hod.
Čo povedať na záver? Snáď len toľko, že hory s nami opäť zacvičili. Pripomenuli nám, že podceňovanie situácie nikdy nie je na mieste. Určite nie je veľmi zdraviu prospešné niečo také absolvovať. Na druhej strane sa ale vraví „Čo ťa nezabije, to ťa posilní“. Takže, každý sa musí rozhodnúť sám za seba. Ja svoju účasť neľutujem, bola to veľmi dobrá skúsenosť.
Ivan
Na ilustráciu pár obrázkov z web kamery v oblasti Gosau:
Deň pred - piatok 17.7.2009, 17:00:
sobota 18.7.2009, 09:00 – čas štartu 115ky:
sobota 18.7.2009, 11:00:
sobota 18.7.2009, 15:00:
nedeľa 19.7.2009, 14:00 deň potom:
|
